Expedícia Bushman Kidepo

Na sever do Kidepo 1. časť

Prinášame Vám prvú časť zo zaujímavej expedície k ugandsko-sudánskej hranici do odľahlého, neznámeho a ešte pred niekoľkými rokmi takmer nedostupného národného parku Kidepo.

Naša Toyota Landcruiser Prado, tak trochu obstarožná dáma ošumelého zovňajšku, ale so spoľahlivým a dobre vyladeným motorom, vytrvalo odhryzáva kilometer za kilometrom z predlhej, vyše 700 kilometrovej cesty do Kidepa. "Najťažšie býva prešplhať pohorie Orom", dodáva šofér Moris, mladý a šľachovitý Uganďan z Gulu s výzorom domorodca z kmeňa Dinka. Aj keď patrí ku kmeňu Luo, jeho severný fenotyp ovplyvnený Sudánom je nepopierateľný. Pomaly a zarputile zdolávame jeden vŕšok za druhým, jeden kamenný či rozbahnený úsek za ďalším. V Kitgume očakávame neslávne známe utečenecké tábory. Dnes ich ledva rozoznáte od okolitých sídel.

Kidepo je izolované, odľahlé a donedávna veľmi málo známe územie v severovýchodnom cípe Ugandy, tesne pri sudánskych a kenských hraniciach. Môžu za to samopaly AK47, ktorými sa vyzbrojili divokí a neskrotní Karamodžania po páde Idiho

Amina jednoducho tak, že vylúpili muničné sklady parku. Pomocou nich si ešte pred niekoľkými rokmi vymáhali svoje práva vyvoleného národa božieho, viedli svoje medzikmeňové šarvátky a dokonca si raz dovolili prepadnúť prezidentskú ochranku. Aby vláda prinavrátila zašlú slávu národného parku, ktorý ešte v 60. rokoch patril k najzvernatejším v celej Afrike, musela v roku 2001 zaviesť odzbrojovací program. Navyše často krát do parku vtrhli Sudánci, aby zabíjali zver, niekedy pritom zavraždili ugandských strážcov prírody alebo predávali Karamodžanom ďalšie samopaly. V Kaabongu divokí Karamodžania len postávajú pri ceste, skôr vyplašene nás pozorujú a nás teší, že už nie sú nebezpeční ako pred desiatimi rokmi. Úplne neočakávanou prekážkou sa nestali cesty a ich náročnosť, ale rieka Pager, ktorá križovala našu cestu do Kidepa. Práve v čase nášho prechodu sa po výdatných dažďoch z predchádzajúceho večera úplne rozliala a zaplavila jediný most, ktorým bolo možné dostať sa na druhú stranu. Vodný živel zastavil stovky domorodcov, ktorí nútene povystupovali z autobusov, minivanov a po africku, ležérne a ostentatívne postávali a čakali, čo sa bude diať. Pre nás beloškov to boli vrásky na čele, no obchádzka neprichádzala v úvahu a iná cesta neexistuje. Upokojujeme sa slovami: "TJA" - "Toto je Afrika". To určite zvládneme. Padlo rozhodnutie. Čakáme, kým voda opadne zo 130 aspoň na nejakých 90 cm. Potom to našou starenkou Toyotou cez tú vodu prerazíme. Ubehla hodina. Dve. Tri. Voda klesala, no pomalšie ako sme čakali. Za celý ten čas sa brod stal prehliadkou domorodých nápadov a pokusov prekonať prudkú vodu. Tí nedočkavejší sa odvážne vrhli do vody a pomaly prerúčkovali po moste. Neskôr sa k nim pridali ďalší, jeden s truhlou na hlave, iný so sliepkami pod pazuchami. Iní zas využili dlhú chvíľu a vykúpali sa v zátoke alebo sa smiali na zábavných a čudne vyzerajúcich troch belochoch s rovnakými klobúkmi, košeľami a topánkami. Všetci sme totiž mali našu expedičnú Bushman výstroj. Podchvíľou sa aktivizovali podnikaví chlapci a za drobný poplatok ochotne preniesli netrpezlivému motorkárovi v rukách celú motorku. Cez rieku sa už predrali dve terénne autá, čo pre Morisa znamenalo, že ideme. Ešte pre istotu upchať uterákom všetky otvory po bokoch auta, hlavne tie k batožine a môžeme ísť. Bleskový prejazd rozdivenou vodou siahajúcou po spätné zrkadlá, pedál na podlahe a sme na druhej strane. Pokračujeme.

 

Pri rieke Pager som spoznal, že expedičné topánky Bushman sú naozaj dokonale vodotesné. A ako na mnohých iných miestach, aj tu sa ma viacerí domorodci pýtali, či nemám nejaké rezervné a či by som im jeden pár nemohol darovať. Na inom mieste cesty, na hraniciach s Rwandou ma colník dokonca z nich takmer vyzul. Až keď som mu vyargumentoval, že bez nich nemôžem na horské gorily, nechal ma. Na expedícii je vždy dôležité mať dobrú obuv. Tieto topánky boli pre nás absolútnou istotou. Poskytovali pohodlie, ochranu, skvele dýchali, noha sa v nich príjemne cítila a navyše často upútavali pozornosť. Nielen domorodcov či strážcov v parkoch, ale i nemeckých turistov a rwandských policajtov. V dažďovom pralese dostali najviac zabrať, čierne blato im nesedelo, no bola to len estetika a po vyčistení to boli znova naše bušmanky. Párkrát ma ochránili pred útokmi zúrivých pralesných mravcov, ktoré sa cielene zameriavali na preniknutie pod nohavicu. Ak som nemal nohavice zakasané do topánok alebo ponožiek, bol to môj koniec.

Až po nastolení bezpečia a vynovení starých rozbitých ciest sa Kidepo otvorilo svetu. Žiaľ, to čo ostalo je len matným odleskom toho, čo tu kedysi bývalo, zvlášť čo sa zvierat týka. V časoch, keď Uganda získala nezávislosť si prvý prezident Obote uvedomoval jeho cenu a už v druhý deň vládnutia rozhodol o povýšení bývalej rezervácie na národný park. Tušil totiž, že v tomto najzvernatejšom kraji možno očakávať zlatú baňu pre rozvoj turizmu. Rovnako uvažoval i ugandský diktátor Idi Amin. Ten v rozmare prikázal postaviť na jednej z kidepských skál multimiliónový hotel. Hotel je dodnes na mieste a stále nie je dokončený. Od Morisa sme počuli, že jeho syn hodlá rezort dokončiť. Po zvrhnutí krutovládcu však park iba trpel, vláda stratila nad ním kontrolu, územie začali okupovať bandy pytliakov a dokonale ho vyhladili, hovorí sa, že úbytok zveri činil 95%. Definitívne tu bol vyhubený nosorožec ostronosý. V noblesnej ubytovni Apoka Lodge je vystavená lebka možno posledného kidepského nosorožca. Brutálne boli zdecimované i stáda slonov. Jedna z najdivokejších a najveľkolepejších scenérií vo východnej Afrike však ostala. Tvorí ju hornatá a romantická krajina "nedotknutá" civilizáciou s nadmorskou výškou do 1200 m. Okolo parku je niekoľko vrchov, z nich najvyšší má 2752 m. Pretínajú ho dve hlavné rieky, Narus a Kidepo, ktoré v období sucha bývajú takmer bez vody. Západná časť parku je vlhkejšia, v nej žije viac byvolov, antilop a levov. Severovýchodný sektor je vyprahlejší a žije v ňom viac polopúštnych druhov, niektoré v rámci celej Ugandy len tu (kudu, serval, dikdik). Povesť parku s nedostatočnou bezpečnosťou pretrvala do obdobia pred piatimi až tromi rokmi. Cesta do parku je náročná a dlhá a obvykle na ňu potrebujete celé dva dni. Počet turistov je tu stále smiešne malý, dnes sa pohybuje okolo 2700 za rok. To je len desatina oproti iným ugandským parkom a so známymi kenskými či juhoafrickými parkami to radšej porovnávať nebudem. Blízkosť Sudánu, v praktickom zmysle krajina zodpovedá typu východosudánskej savany, bola pre nás veľkou výzvou. Bývalý raj lovcov - dnes Južný Sudán - je stále nedosažiteľnou ikonou. Aj keď dostať sa do južných častí Sudánu v tejto dobe už možno, otázne je aký by to malo zmysel navštevovať parky bez infraštruktúry (tj. možnosti ubytovania a ciest) a so zvieratami nezvyknutými na návštevníkov. Pre nás bolo Kidepo zo zoologického či botanického hľadiska už Sudánom. Zodpovedá tomu typ krajiny, savana a napokon aj niektoré druhy zvierat. Asi najviac žije v parku byvolov, ktoré prekvapia zvedavosťou a niekedy i tisíchlavovými stádami. Boli zaujímavé aj tým, že pomedzi klasickými kaferskými byvolmi sme našli i jedince vzhľadovo, tvarom rohov či postavou mierne odlišné. Boli to sudánske byvoly. Rovnako pre sudánsku savanu typický byvolec Jacksonov bol pre nás veľkým magnetom. Zvláštne vypadajúce, úzkohlavé akoby archetypálne antilopy s prapodivným vzhľadom možno dnes uvidieť len na dvoch dostupných miestach, v dvoch ugandských parkoch. Ostatné takéto byvolce žijú v parkoch a na savanách štátov, kde dostať sa nie je jednoduché a ani bezpečné (Stredoafrická republika, Sudán, Čad). Kidepo je domovom slušnej populácie levov. Africká noc by bez revu levov bola zbavená svojho kúzla. O ich prítomnosti nás presvedčoval rev spoza kempu každý večer. Okrem nosorožca pytliaci stihli vykynožiť aj žirafy a antilopy losie. Oba druhy sem ochranári spätne doviezli, no ich počty sú veľmi nízke. Kidepo je dnes posledným miestom výskytu pravých ugandských zebier bezhrivých. Všade, kde sa predtým vyskytovali, už vyhynuli. Kedysi ich neďaleko odtiaľto do českých zoo nalovil známy lovec Josef Vágner. V Sudáne a Etiópii už s vysokou pravdepodobnosťou tiež vyhynuli. Podľa posledných vierohodných údajov ich v Kidepo prežíva posledná stovka, možno o čosi viac. Tieto zvláštne zebry, kde u žrebcov nenájdeme hrivy, sú osobitným poddruhom zebry stepnej. Pre nás boli hlavným cieľom expedície. Potrebujeme ich zdokumentovať, kým ešte žijú. To je vlastne naša hlavná filozofia na afrických cestách. Mnohé africké druhy zvierat zanedlho proste nebudú. Od iných zebier sa líšia aj výrazne bielymi ušami a niektorými inými drobnejšími znakmi. Hľadať posledné zebry v parku Kidepo je však hľadaním ihly v kope sena. Desiatky kilometrov jazdenia prinieslo pohľady na dve tri malé stádočká pochodujúce v diaľke v kopcoch a ďaleko od cesty. Najlepšou šancou bolo vyčíhať si jedno rezidentné stádo, ktoré pravidelne navštevuje kemp Apoka, aby si tu zahnalo smäd a z časti našlo i ochranu pred levmi. Rozľahlý kemp priťahoval napokon aj niektoré iné zvieratá, ktoré akoby inštinktívne nachádzali u ľudí viac bezpečia. Šesť týchto velevzácnych zvierat sme pozorovali už prvý večer. Ako nám bolo doporučené, našli sme ich hneď za poslednými záchodmi kempu. Na planine sa popásali v spoločnosti byvolcov Jacksonových a vodárok jeleňovitých. Fotenie to bolo ale náramne silené - zamračená obloha, takmer tma, vysoká tráva a neochota pustiť nás bližšie hrali proti nám. Druhýkrát bola obloha o čosi jasnejšia, no nevzišli z toho fotky, akoby sme si želali, potrebovali a po aké sme prišli. Až nakoniec, posledný večer v Kidepo, k nám Afrika bola milosrdná a blahosklonne nám naservírovala podvečerné mäkké a teplé svetlo, ktoré dokonale ožiarilo trávnatú planinu so zebrami a byvolcami. Veľká časť populácie miestnych zebier bola jednoducho vypytliačená a v poslednej dobe naviac i zdecimovaná jednou konskou chorobou. Chceme veriť tomu, že posledné bezhrivé zebry Ugandy prežijú, že ich stavy pôjdu hore, rovnako ako počet návštevníkov parku a že naše fotky nebudú za pár rokov historickými zábermi ďalšieho vyhynutého afrického zvieraťa.

Pre Bushman

Peter Bongo Lupták